Martina Kuipers z Fashion Revolution Slovakia: Kvalitná vec bude vždy niečo stáť, ale to neznamená, že je drahá

Martina Mareková Kuipers je typický príklad nadšenca pre to, čo robí. V dobrom slova zmysle. Je dizajnérkou vlastnej slow fashion značky, zástankyňou pomalej módy a koordinátorkou hnutia Fashion Revolution pre Slovensko. Nová Cvernovka v Bratislave je pre ňu srdcové miesto, kde čerpá inšpiráciu, má svoj ateliér a tvorí. V rámci rozhovoru nám s vášňou ukazuje priestory a jedným dychom nás dokáže vtiahnuť do svojho umeleckého sveta a zároveň porozprávať o slow fashion, problémoch a dopadoch rýchlej módy na našu planétu, ale aj o plánoch do budúcnosti. Je vydatá a so svojím manželom žije na slovensko-moravských kopaniciach.

Kedy si sa začala po prvýkrát zaoberať pomalou módou?

Pomalú módu robím v podstate celý život, ale nevolalo sa to tak. Vždy som si tak pre seba šila, vytvárala si veci a až postupom času ten pojem, tá nálepka „pomalá móda“ sa na to nalepila. Pomalá móda ako termín vznikla ako protiklad fast fashion. Takže aj vďaka nej sa vykryštalizovalo, čo presne je fast fashion a čo na druhej strane vzniká klasickými krajčírskymi postupmi. Už tak profesionálne sa pomalej móde venujem od roku 2011.

Dlho si pôsobila v Anglicku a Holandsku. Vieš porovnať prístup k oblečeniu v týchto krajinách a na Slovensku?

Keď som bola v Anglicku, to bolo pred krízou v roku 2008 a ešte istý čas po nej, tak práve vtedy tam bol taký ten boom konzumu. Bolo zvláštne vidieť také množstvá textilu a nákupných tašiek. Na druhej strane majú v Británii veľmi silné zastúpenie fanúšikovia vintage štýlu, ktorí vedia oceniť staré, kvalitné a dizajnérske, pokojne aj štyridsať, či päťdesiat ročné kúsky, či módne úlety. A bežne ich nosia. Toto na Slovensku nebolo, k nám to prichádza až teraz. Ak by som to zovšeobecnila, tak západná Európa si prešla takým tým boomom konzumu, ktorý už čiastočne spľasol, ale stále je tam. Tým, že na Slovensku nie sú tak vysoké príjmy, máme tendenciu premyslieť si, na čo peniaze minieme a preto ani ten konzum u nás nie je taký šialený.

V Holandsku, ale aj v Anglicku, existuje skupina ľudí, spoločenská vrstva, ktorá investuje do dizajnérskych kúskov. Vďaka tomu som aj ja mohla mať svoj shop, ktorý fungoval práve preto, lebo zákazníčky vedeli oceniť moju prácu a dizajnové kúsky. Kvalitu vedia oceniť aj vďaka tomu, že dizajn sa tam celé roky vyvíjal. V Česko-Slovensku dizajn patril celej krajine, patril všetkým. Individuálne sa  dizajn začal vyvíjať až po revolúcii, teda podstatne neskôr po revolúcii začalo vznikať povedomie o dizajne, že ide o veci, ktoré patria konkrétnemu človeku, tvorcovi, autorovi, ktorý ma naň nárok a má v ňom svoj rukopis.

Kolekcia Bartinki

V čom vidíš hlavný dôvod, že šatníky niektorých ľudí doslova „praskajú vo švíkoch“?

Nevidím ani tak problém v tom, ak je šatník plný, skôr vidím problém v tom, ako sa tam tie veci dostali. Ak je na nich visačka, alebo ak to bolo len jedenkrát oblečené a každý týždeň dopĺňame šatník o nové a nové kúsky, tak vtedy to už je problém. Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa radi pekne oblečú a tieto veci môžu mať od lokálneho výrobcu, alebo vymenené, alebo vintage a v tom šatníku sa tieto veci točia. Napríklad ja sama som si po x rokoch kúpila sveter od poľskej značky, okrem toho nekupujem absolútne nič a mne ten šatník praská vo švíkoch. Je to tým, že si aj sama ušijem, veľa vecí dostanem, pracujem s vintageom, čiže keď sa mi niečo páči, zoberiem si to, ponosím, operiem a vrátim do obehu. Môj šatník je dynamický, ktorý sa točí a zároveň v ňom mám stabilné kúsky niekoľko rokov. Teraz sa veľmi rozoberá kapsulový šatník, ale nemyslím si, že je pre každého. Každý by mal mať takú svoju mieru. Nikde nie je napísané, že mám mať v šatníku 5 alebo 50 vecí. Problém je vtedy, ak mám v šatníku veci, o ktorých ani neviem, že sú tam a nakupujem stále niečo ďalšie.

Oblečenie sa stalo veľmi dostupné a instantné, vedieme luxusný a vysoký životný štýl a častokrát aj pod tlakom sociálnych sietí chceme vyzerať dobre. Na jednej strane sa tak snažíme šatníkmi si niečo dokázať a na druhej strane to môže byť taká ignorácia, že nakúpim, hodím do skrine a idem ďalej a tento kolobeh ide stále zase a odznova. 

Je slow fashion otázkou peňazí a o drahých značkách, ktoré sľubujú kvalitu?

My sme si hlavne zvykli na to, že oblečenie kupujeme lacné – teda podcenené. Je to ako s lacnými potravinami, ak je niečo podozrivo lacné, treba sa pozastaviť. Ceny oblečenia nasadili novú normu, ktorú považujeme za normálnu, ale to vôbec nie je pravda. Oblečenie, ktoré kupujeme v obchodoch, je podcenené.

To, čo vidím na Slovensku, myslím slovenské značky, tak to sú normálne ceny. Nikto nemôže chcieť šaty pod 100 € alebo 50 €, vtedy sa človek zamyslí, kto by to ušil za takú sumu, ak zohľadníme vstupné náklady, mzdu a všetko okolo. Slovenské značky šijú veľmi kvalitne a zaslúžia si byť plnohodnotne ocenené.

V globále jedna poriadna vec, jedny poriadne šaty, jeden poriadny kabát, vyjdú lacnejšie ako niekoľko nepodarených, pretože tak len kupujeme lacné stále dokola a po prvé človek vyzerá lacno, lebo to je viditeľné, po druhé rozpadne sa to, nie je to dobrá kvalita, nemáme dobrý pocit z toho a človek musí investovať do ďalšieho. V závere tak zaplatí viac ako za jeden kvalitný, i keď drahší, kúsok. Kvalitná vec bude vždy niečo stáť, ale to neznamená, že je drahá. Toto by potvrdili aj naše babičky, či dedovia, ak chceli nový kabát na zimu, tak museli aj pol roka šetriť a potom buď išli krajčírovi, vyberala sa vlna, na mieru sa ušil alebo kúpili ho v obchode, ale rozhodne nie z jednej výplaty.

Photoshooting Bartinki

Častokrát je problém nájsť už len kvalitné biele tričko, ktoré po prvom praní nestratí svoj tvar. Máš pre nás tip, ako si vybrať to „správne“?

Tu neodpoviem úplne priamo, pretože tričká v nekupujem, žijem zo secondhandových. Viem, že second hand nie je pre každého, ale keď nájdeš v sekáči tričko, ktoré dobre vyzerá a je v dobrom stave a už bolo nosené, tak je pravdepodobné, že si svoje vlastnosti zachová a vydrží ti.

V kolekciách tvojej značky Bartinki sa venuješ recyklácii starého oblečenia. Kde sa vzal nápad pre vlastnú značku oblečenia?

Bartinki vzniklo ako taká nevyhnutnosť, keď som sa z Británie presťahovala do Holandska v roku 2011 a nemala som čo robiť. Doslova na kuchynskom stole som začala ako také hobby prerábať veci so starou mašinou a zistila som, že mi to celkom ide a že sa to dá predať. Naskočilo som na túto dráhu, začala som predávať online, otvorila som si maličký obchodík, z ktorého sa neskôr stal veľký obchod s mojou vlastnou značkou, módnymi prehliadkami či fotoshootmi. Bola to skvelá skúsenosť. Neskôr som sa ale dostala do bodu, kedy som sa zamyslela nad tým, či svet potrebuje ďalší nový kabát a skôr sa mi v hlave páčila myšlienka požičiavania vecí, ako výroby stále niečoho nového. Preto som veľmi vďačná, že na Slovensku vznikol projekt Šumné. Ide o koncept zapožičiavania oblečenia, ktoré založili skvelé ženy, v ktorých ponuke nájdete dizajnérske i bežné kúsky. Módne kúsky nám tak krásne cirkulujú, môžeme si ich zapožičať napríklad na firemný event a nemusíme ich pritom vlastniť.

Čo sa týka inšpirácie, tak zo začiatku som bola ovplyvnená dizajnérmi, trendmi, ale zistila som, že najkrajšie veci tvorím vtedy, keď vychádzajú priamo zo mňa, ako ich ja cítim a keď dám na svoju vnútornú intuíciu. Keď cítim, že takto to má byť, mám použiť tieto farby, materiál, tak vtedy ten kúsok vyzerá dobre a vtedy som to ja.

Si koordinátorkou Fashion Revolution pre Slovensko. Predstavíš nám vaše hnutie bližšie?

Sme celosvetové hnutie, ktoré vzniklo po páde Rany Plaza, fabriky na oblečenie v Bangladéši, v roku 2013, pri ktorom zahynulo 1138 ľudí v podstate úplne zbytočne, za naše 5 eurové tričká. Hnutie združuje tých ľudí, ktorí už vtedy a aj dávno predtým nesúhlasili s tým, ako textilný priemysel funguje, ako sa vykorisťujú ľudia a aké ma dopady na životné prostredie.

Hnutie založili dve ženy Orsola de Castro a Carry Somers a momentálne sme vo viac ako 60 krajinách sveta. My nebojujeme PROTI niekomu, bojujeme ZA transparentnosť v módnom priemysle. Chceme, aby značky ukázali ich dielne, otvorili dvere a nechali verejnosť nazrieť do ich výrobných procesov, pracovných podmienok zamestnancov, aké materiály používajú, ako sa k nim dostali a aké má ich spracovanie dopad na ľudí a na životné prostredie, bez toho, aby sme išli po ich patentoch alebo konkurenčných údajoch. A keď niekto musí niečo takto ukázať verejnosti, tak zvyčajne sa začne správať etickejšie.

Kampaň Fashion Revolution

Aké aktivity alebo miľníky sa vám v rámci vašej platformy podarilo zrealizovať?

Konštantne sa kriticky pozeráme na aktivity najväčších textilných značiek, na realizovaný greenwashing a silný marketing momentálne nastavený na green line – „zelenú“ časť kolekcie, ktorá je masovo komunikovaná v médiách a pritom tvorí len pár percent a zvyšok kolekcií ide už na klasickej vlne tohto priemyslu.

To, že textilný priemysel je neudržateľný v súčasnej podobe, ukázala aj covid situácia, kedy zamestnanci textilných fabrík nemajú žiadne sociálne istoty, zostali zo dňa na deň nezamestnaní a bez lekárskej starostlivosti. Túto zodpovednosť značky odmietli a doteraz mnohé nezaplatili za kolekcie, ktoré boli vyrobené.

Tu by som ešte podotkla, že Made in Europe vôbec neznamená, že oblečenie bolo vyrobené eticky a paradoxne oblečenie Made in Bangladesh nemusí byť vyrobené neeticky. Vďaka tlakom, ktoré v rámci Fashion Revolution vyvíjame, už sú certifikované továrne aj v Ázii.

Každý rok vychádza Transparency index, dokument, ktorý mapuje transparentnosť výrobných postupov najväčších 250 značiek sveta. Index je nástrojom, ktorý má stimulovať a tlačiť na značky, aby boli transparentnejšie a povzbudzovať ich k tomu, aby zverejňovali viac informácií o svojich politikách, postupoch a dodávateľských reťazcoch. Cez tento tlak sa dá dosiahnuť vyššia zodpovednosť značiek a výrobcov voči ľuďom i planéte.

Na čom momentálne pracujete?

Vo Fashion Revolution Slovensko momentálne pracujeme na takom veľmi veľkom a úžasnom projekte. Ide o projekt zameraný na edukáciu študentov stredných škôl, ktorých mentorujeme niekoľko mesiacov, počas ktorých sa naučia, ako si vyrobiť vlastné oblečenie pretvorené z kúskov zo second handov a na záver spravia módnu prehliadku. K tomuto projektu tiež vypracovávame metodiky, ktoré budú môcť pracovníci s mládežou použiť a vzdelávať v týchto témach ďalej. Globálne kampaň stále pokračuje a venujeme sa osvete.

Prečo je dôležité zapájať do otázok pomalej módy deti, či študentov?

Oprava oblečenia nie je nič výnimočné, je to niečo, čo sa bežne robilo, ale teraz sme naučení veci vyhadzovať, keď sú poškodené. Normálne však je, si veci opraviť. A tento dotyk s normálnosťou, s tou opraviteľnosťou sme stratili. Preto robíme aj tábory s deťmi, kde sa učia prišiť si gombík, opraviť si oblečenie a tie deti majú záujem, ony to chcú robiť a sú v tom dobré. Preto, ak si vedia opraviť, či dokonca vyrobiť vlastné oblečenie, tak si ho potom oveľa viac vážia a vidia, aká všetka práca je za výrobou jedného kúska. Pridáva im to aj na sebahodnote.

Toto, čo robíme so študentmi je veľmi prepojené s aktivizmom, ochranou životného prostredia a ide o zmenu nastavenia hodnôt. Je dôležité, aby študenti stredných škôl mali vedomosti o tom, odkiaľ pochádza ich oblečenie, že to oblečenie musel niekto vyrobiť, za akú cenu, v akých podmienkach a podobne. Oni sa tak začnú viac zaujímať, pýtať sa, vyhľadávať informácie a to je to, čo chceme dosiahnuť.

Tvorivý a náučný tábor pre deti

Ako sa veľké značky prispôsobujú požiadavkám svojich zákazníkov na slow fashion?

Prispôsobivosť fast fashion reťazcov k potrebám zákazníka je taký opačný koncept, kde marketing a marketingové stratégie určujú, čo chce zákazník. Príkladom za všetko môže byť, ak by fast fashion reťazec uskutočnil zber starého oblečenia a týchto ľudí by odmeňoval poukážkami na ďalší nákup. Dobrý pocit z toho, že sme svoje staré oblečenie „zrecyklovali“, vymieňame za plné igelitky nových fast fashion kúskov. Podporili sme tak kruh, v ktorom vyhráva reťazec a prehráva naša príroda preplnená textilným odpadom. Odpadom, ktorý nevieme recyklovať a končí v spaľovniach.

Prečo by sme sa mali zaujímať odkiaľ naše oblečenie pochádza a ako bolo vyrobené?

Opäť by som to prirovnala k jedlu. Zamýšľame sa, odkiaľ je naše jedlo, čo v ňom je, či je chemicky ošetrené, či je lokálne, či cestovalo pol sveta, či podporím našich ľudí, alebo mi to je jedno a kura môže precestovať planétu trikrát a potom si ho ja dám na obed a som s tým spokojný. A takto je to aj s oblečením. Aby som to uviedla na jednom prípade. Predtým, ako padla Rana Plaza, kde ženy za strašných podmienok šili lacné kúsky, stihli vyexpedovať tričká, ktoré boli vyrobené ľuďmi, ktorí tam zomreli a tie tričká boli v predajniach a sa predali. Ak sú mi tieto okolnosti jedno a nezáleží mi na tom, ako, kým a za akých podmienok bolo moje oblečenie vyrobené, dávam najavo svoj postoj, súhlasím s tým a svojou kúpou to podporujem. 

Aké sú tvoje vlastné tipy ako nevytvárať zbytočný textilný odpad?

Úplne základná vec, ako nevytvárať textilný odpad, je prestať nakupovať textil. Ak teraz prestanete nakupovať, garantujem vám, že minimálne rok si budete mať čo obliecť. Druhou vecou je starostlivosť o svoje oblečenie. Nehádzať biele s čiernym a červeným do práčky, nastaviť správnu teplotu prania, prací prášok… Ďalšou vecou je, že trošku poškodené oblečenie sa dá opraviť, úplne jednoducho prišiť gombík naspäť alebo spraví sa mi dierka, zašijem ju a nosím ďalej. Výmena oblečenia v rámci rodiny, kamarátov, posúvať oblečenie ďalej, dediť oblečenie od starších súrodencov, či swapy sú tiež perfektným spôsobom, ako netvoriť textilný odpad. Ďalší level je vyrobiť si vlastné oblečenie, prešiť na niečo nové, upcyklovať.

Ak už potrebujem čokoľvek nové, skúsme second-handy, vintage shopy, alebo si spravme najskôr prieskum ponuky a namiesto impulzívneho nákupu si pozrime lokálne značky, ktoré nám vyrobia nový kúsok aj na mieru a budeme mať z neho oveľa lepší pocit. Lokálne značky ponúkajú i kvalitný zákaznícky servis a ak sa niečo pokazí, vedia to i po čase opraviť.

S čím ty sama bojuješ z pohľadu zodpovedného správania?

Prestala som bojovať, ale neznamená to, že pestujem hedonizmus alebo konzum, ale začala som praktizovať umiernenosť, myslím, že sa tomu hovorí vedomá skromnosť. Žiť skromnejšie a tým pádom mať menší dopad na svet, ale nebude to nikdy stopercentné. Človek tým, že takéto niečo robí, má vplyv na svoje okolie a aj keď sa pritom môžeš zdať okoliu ako blázon, že nekupuješ zrazu plastové fľaše, ale potom ľudia na to tiež nabehnú a začnú opakovať, keď vidia, že to robíš desiaty, dvadsiaty krát. Takže ísť príkladom, ísť vlastným príkladom.

Tvoje osobné plány do budúcnosti?

Po tom, ako sme sa presťahovali naspäť na Slovensko, sa tu snažím usadiť hlavne môjho manžela. Čo sa týka práce, tak rozvíjať aktivity Fashion Revolution na Slovensku, pokračovať v tom čo robíme a nestratiť víziu a nádej toho, že to tu môžeme vylepšiť. A to môžem dosiahnuť práve cez osvetu a vzdelávanie.


Páči sa vám, čo píšeme?

Odporučte článok známym alebo nás sledujte na našich sociálnych sieťach.
Facebook NašeBio&Eko
Instagram @nasebioeko